ZO SOVIETSKEHO GULAGU

            O Borisovi Kornfeldovi, väzňovi sovietskeho koncentračného tábora, sa toho veľa nezachovalo. Nevieme, prečo sa tam za Stalinovej éry začiatkom päťdesiatych rokov ocitol. Zachované správy o ňom hovoria len to, že bol Žid, vyštudovaný lekár a v tábore sa spriatelil s jedným kresťanom. S tým trávil dlhé hodiny v nekompromisných debatách o Ježišovi. Postupne sa Kornfeldovi dostávalo poznania, že Ježiš Nového Zákona je tým prisľúbeným Mesiášom, ktorého sľuboval Starý Zákon. Rozhodol sa Krista nasledovať.

            Raz videl, ako strážnik ukradol chlieb trpiacemu chudákovi. Pred svojím obrátením by nikdy neoznámil tento zločin. Ale teraz ho jeho svedomie nabádalo, aby tak urobil. Vedel, že je len otázkou času, kedy sa mu ostatní strážnici pomstia. Vo svojom srdci však prežíval úplný pokoj. Po prvý raz v živote sa nebál smrti a večnosti. Jedinou jeho túžbou bolo – skôr ako umrie - ešte s niekým podeliť sa s vierou v Krista.

            Príležitosť sa mu naskytla pri jednom pacientovi, spoluväzňovi, ktorý sa zotavoval po odstránení nádoru z brušnej dutiny. Keď ostal Kornfeld s väzňom na chvíľu sám, rýchlo mu rozpovedal svoj príbeh. Ten mladý muž bol dojatý, ale operácia ho vyčerpala natoľko, že zaspal. Keď sa prebudil, požiadal, aby mu opäť zavolali lekára Kornfelda. Ten však bol už mŕtvy. Niekto ho v noci usmrtil ôsmimi ranami kladivom do hlavy.

            Kornfeldovo svedectvo prežilo jeho smrť. Muž, ktorý ho vypočul, naň nikdy nezabudol. Hoci mal horúčku i zimnicu, uvažoval nad slovami lekára. Neskôr napísal, že v jeho slovách cítil „mystickú múdrosť“. Uveril v Krista, o ktorom mu Kornfeld pred svojou smrťou povedal.

            Keď sa tento mladý konvertita Alexander Solženicyn dostal z väzenia von, začal písať jedno dielo za druhým: Jeden deň Ivana Denisoviča, Súostrovie Gulag, Život bez klamstiev. Niektorí jeho dielam pripisujú účasť na páde komunistického režimu v Rusku.

            Aj jediné svedectvo viery si môže Boh použiť na veľké veci...